Hovorí sa, že ak niekoho skutočne milujeme, tak máme najväčší strach z toho, aby sme danému človeku neublížili. 
...ak však milujeme len POCIT, ktorý v nás daný človek vyvoláva (to, ako sa s ním cítime), tak máme často najväčší strach z toho, aby sme ho NEstratili.
Prečo? Pretože s tým STRATÍME aj daný pocit.
V skutočnosti nám však o daného človeka možno až tak nejde. Ide nám hlavne o ten pocit. Naplnenie nejakej osobnej potreby.
To samozrejme často vidíme až s odstupom času.
Tak sa možno nad tým zamyslime, či nie sme vo vzťahoch len nástroje, drevení panáci, ktorí sa nechávajú využívať a využívajú.
Nemusí ísť len o klasické oblasti ako peniaze, pocit bezpečia, sex či pocit romantickej zamilovanosti.
Môžeme sa snažiť bytosti natlačiť aj do svojich "vznešených" a "cnostných" vízií.
Nech už je to tak či onak, buďme k sebe úprimní a pravdiví. 
Strach zo straty milovanej osoby asi vždy bude trochu prítomný a normálny v každom vzťahu. Nikoho však pri sebe násilím a tlakom neudržíme.
Nebuďme len bezduchí panáci, buďme láskyplné celistvé bytosti na ceste... 
Dať slobodu, úplne pustiť, odpustiť, nechať ísť... Naozaj sa pozerať aj na to, čo je najlepšie pre život a vývoj druhého, nie len pre mňa, to je obrovské umenie.
Nebuďme len bezduchí panáci, buďme láskyplné celistvé bytosti na ceste... Stávajme sa nimi každý deň o trošku viac. Držím nám všetkým palce.
